Vývoj lesov

Na začiatku treťohôr (v tzv. starších treťohorách) panovalo na našom území a v celej Európe vlhké a veľmi teplé podnebie, podobné tropickému. Aj zloženie lesov sa podobalo dnešným tropickým a subtropickým lesom. Prevládali listnaté pralesy, v ktorých sa popri ľaliovníkoch, figovníkoch, azalkách, magnóliách, vavrínoch, rôznych palmách, vyskytovali mnohé dreviny, z ktorých sú zložené naše dnešné prirodzené lesy, ako sú duby, javory, bresty, hraby, vŕby. Z ihličnatých drevín sa vyskytovali sekvoje, ginká, jedľovité.

V mladších treťohorách nastáva náhle ochladenie, ktoré spôsobilo značné zmeny v zložení lesov. Tropické a subtropické dreviny ustúpili do teplejších oblastí a vytvorili sa podmienky na rozvoj našich dnešných listnatých drevín (jelša, breza, hrab, javory, buk, duby) a masovejší nástup ihličnanov, najmä borovíc a smrekov.

Koncom treťohôr (asi pred 1 mil. rokmi) sa charakter a najmä druhové zloženie lesov postupne približuje dnešným prírodným lesom. Vo vyšších polohách prevládali bukové pralesy so zastúpením ihličnanov, najmä jedle a smreka, v nižších polohách zmiešané dubové pralesy.

Na vývoj lesov v historickej dobe, rovnako ako na dnešné zloženie lesov na našom území, mala rozhodujúci vplyv doba ľadová. V starších štvrtohorách prenikol súvislý ľadovec zo Škandinávie až do strednej Európy, podnebie sa silne ochladilo, čo spôsobilo radikálne zmeny v živote lesa. Teplomilnejšie druhy ustúpili na juh a juhovýchod do uhorskej nížiny a  na Balkán. Asi vo vzdialenosti 250 km od čela ľadovcov vznikol nízky ihličnatý les, podobný dnešnej tajge, ale celé územie Slovenska nebolo nikdy úplne zaľadnené. Ľadovec sa zarazil na severných svahoch Tatier. Ani južná, vápencová časť Slovenska, nebola pod silným vplyvom zaľadnenia, preto tu aj niektoré teplomilnejšie dreviny a iné rastliny našli svoje útočištia (refúgiá), z ktorých sa v poľadovej dobe šírili späť na bývalé stanovištia.

Počas ľadovej doby dochádzalo ku klimatickým zmenám. Prechodné oteplenie spôsobilo, že ľadovec ustupoval na sever a znovu sa vracal. Podľa toho sa rozlišujú až štyri doby ľadové (glaciály) a  tri teplejšie doby medziľadové (interglaciály), s ktorými súviseli nástupy citlivejších drevín, ako je dub, hrab, lipa, buk.

Koncom pleistocénu (dilúvia) a začiatkom holocénu (alúvia) sa podnebie na našom území postupne otepľuje, tundra ustupuje na sever a priaznivejšie podnebie umožňuje opätovný nástup lesa. Najprv nastupujú odolnejšie dreviny, t. j. tie, ktoré dobu ľadovú prečkali bližšie k ľadovcu, ako je breza, borovica, osika, vŕby. V tomto poľadovom nástupe lesa na naše územie rozlišujeme tieto vývojové obdobia:

1. najstaršie obdobie borovice
2. obdobie borovice a smreka
3. obdobie smreka
4. obdobie zmiešaných dúbrav a smreka
5. obdobie buka a smreka
6. obdobie buka a jedle
7. recentné obdobie smreka a borovice

Podľa historických prameňov na značne prevažujúcej časti, kde sa v poľadovej dobe mohol vzhľadom na ekologické podmienky vyvinúť les, išlo do 13. storočia o primárne pralesy.

Človek v staršej dobe kamennej (mezolite) žil prakticky v lese a z lesa (poľovník a zberač), ale jeho vplyv na les nebol silnejší ako vplyv lesných zvierat, pretože všetky rušivé úkazy dynamikou rastu a vývoja les sám rýchlo zastrel. Prales vážne ohrozujú od vynálezu ohňa len lesné požiare.

Osídlenie územia Slovenska, najmä jeho južných oblastí, sa datuje od mladšej doby kamennej, ale hustejšie osídlenie stredného a severného Slovenska začína až od strednej doby bronzovej. V druhej dobe železnej (laténskej) prichádzajú na územie Slovenska Kelti, ktorých považujú za zakladateľov baníctva a železiarstva u nás (Balaša 1960). Ešte aj v dobe sťahovania národov (v 5. – 6. storočí n. l.), v dobe Veľkej Moravy (do začiatku 10. stor.), keď sa hustota osídlenia Slovenska striedala, sa dá vzhľadom na hornaté územie  a  ťažkú prístupnosť predpokladať väčšia rozloha pralesa, ako je súčasná výmera lesov Slovenska. Počet obyvateľov bol však ešte pomerne malý, malá bola preto aj spotreba dreva. Drevo na stavbu príbytkov a vykurovanie sa pre nedostatočné sprístupnenie lesov ťažilo len v bezprostrednej blízkosti sídlisk. Aj lesy sa vyrubovaním, žiaroviskami a klčovaním premieňali na poľnohospodársku pôdu len na rovinách a úpätiach hôr (asi do výšky 200 – 300 m n. m.)

Z 11. storočia sa zachovali dokumenty o plavení dreva po Hrone. Toto drevo pochádzalo z lesov v blízkosti splavných riek (Knauz 1879). Na sever od kláštorov v Bzovíku a Hronskom Beňadiku sa ešte v 12. storočí rozprestierali rozsiahle pralesy (veľký les – magna silva, zvolenský les – silva Zowolun), ktoré zaberali až územie Turca, Oravy a Liptova (Mályusz 1922, Korpeľ 1968).

Po tatárskych vpádoch sa koncom 13. a začiatkom 14. storočia začalo intenzívnejšie rozvíjať hospodárstvo, najmä baníctvo a hutníctvo, čo znamenalo zvýšený nápor na lesy, a tým ubúdanie pôvodných pralesov. Kolonizácia sa negatívne prejavila na stave lesov. Nielenže sa strácal charakter pralesa, ale listnaté lesy, najmä dubiny, ktorých stanovištia boli vhodné pre poľnohospodársku pôdu, boli dosť zničené. Rozloha lesov bola v 14. storočí na území Slovenska taká rozsiahla, že prevádzka banských a hutníckych zariadení nemala citeľný vplyv na lesy v horách.

Výmera pralesov sa citeľne zmenšovala devastáciou lesov, najmä na strednom Slovensku, koncom 15. a začiatkom 16. storočia (banské podnikanie Thurzovcov a Fuggerovcov). Po pralesoch ostávali rozsiahle holé stráne, a preto sa vydávajú prvé nariadenia na ochranu lesov (Wenzel 1876, Barták 1929). Koncom 16. storočia sa už lesy v okolí banských miest nachádzajú v žalostnom stave (Tagányi 1896, Ratkoš 1955).

Zatiaľčo v prvej kolonizačnej dobe (románsko-slovanskej) v 11. a 12. storočí sa osídľovali územia v povodí väčších riek do nadmorskej výšky 200 – 300 m, vhodné pre poľnohospodárstvo, v druhej osídľovacej dobe (gotickej, 13. – 15. storočie) rozšírilo poľnohospodárstvo svoju základňu na vhodné pôdy do nadmorskej výšky 500 m. Na pôvodnosť a stav slovenských lesov však podstatne škodlivejší vplyv mala tzv. valaská kolonizácia, ktorá prešla severným a stredným Slovenskom v 15. – 17. storočí. Kým pri prvých dvoch etapách sa osídľovanie uskutočňovalo proti prúdu riek, pri valaskej kolonizácii prebiehalo od východu po hrebeňoch hôr. Valasi sa usídľujú na stráňach a hrebeňoch hôr, prípadne v blízkosti prameňov riek a potokov. Veľké čriedy oviec a kôz pásli po lesoch a holiach. Títo utečenci pred plienením tatárskych a tureckých hord sa najskôr uchyľovali do neprístupných pralesov, kde mali dostatok úkrytov a boli v bezpečí pred nepriateľom a až neskoršie, v 16. a 17. storočí vyhľadávali miesta s bohatšími pasienkami. Zemepáni nebránili tomuto kolonizačnému prúdu, pretože využívanie dovtedy nevyužívaných, nevýnosných lesov, (prakticky primárnych pralesov) im po nastolení tzv. valaského práva prinášalo hmotné a finančné výhody. Pretože valasníctvu sa od panstiev dostali väčšie výhody ako mali pôvodní obyvatelia dedín, mnohí domáci ľudia volili radšej kočovnícky spôsob valaského života ako postavenie usadlého sedliaka. V 16. a 17. storočí bolo v Uhrách valasenie vyhľadávaným a veľmi rozšíreným zamestnaním. K tomu prispeli aj kruté zákony vynesené po potlačení sedliackej vzbury v roku 1514, podľa ktorých sa sedliak nesmel voľne sťahovať. Voľne žijúcich a zákonmi málo viazaných valachov nemalo čo lákať k vyhľadávaniu dedinského spôsobu života.

Lesy Slovenska (najmä pôvodné pralesy stredného a severného Slovenska) boli valachmi veľmi poškodzované. Valasi lesy rúbali a vypaľovali, aby zväčšili pasienky. Pôvodné hole sa negatívnym vplyvom pasúcich sa čried na les a zámerným ničením lesov pri ich hornej hranici valachmi rozšírili. Takto sa citeľne znížila horná hranica lesa, vytvárali sa skalnaté sute a výmole. Okolité lesy (väčšinou ešte pralesy) trpeli tým, že valasi stínaním celých stromov a obtínaním vetiev chystali krm pre svoje stáda v nepriaznivých rokoch alebo v čase nedostatku paše. V obdobiach sucha zaháňali svoje čriedy do lesov aj na vzdialenosť jedného dňa cesty. Ľahko si môžeme predstaviť rozsah takto vzniknutých škôd v lesoch, väčšinou ešte ťažbou nedotknutých, ak vezmeme do úvahy, že hory a lesy niektorých oblastí Slovenska (napr. stredné a horné Pohronie, Liptov, Orava a pod.) boli posiate čriedami valachov.

Je mnoho písomných dôkazov o škodách, ktoré spôsobili v lesoch valasi. Napr. v opise lesov, ktorý tvorí súčasť lesného poriadku cisára Maximiliána II. z roku 1565, sa až na 42 miestach uvádzajú veľké škody spôsobené valachmi. Neskôr, koncom 17. a začiatkom 18. storočia, keď sa valasi vzdávali kočovného života a volili si stále sídliská, chov dobytka pri využívaní pasienkov v lese ostal aj naďalej ich hlavným zamestnaním. Do 17. storočia boli aj napriek uvedeným negatívnym vplyvom ešte rozsiahle územia Slovenska pokryté súvislými komplexami nesprístupnených a nevyužívaných lesov, napr. oblasť Poľany, Horehronia, severná časť Gemera, a pod., (Medvecký 1905, Kadlec 1916, Ila 1944). Noví valaskí usadlíci a pôvodní usadlíci (rozmnožené poddanstvo), ktorým sa už nedostávalo pozemkov v dedine, s povolením panských úradníkov, alebo aj bez ich povolenia, vychádzali do súvislých lesov, ktoré v tom čase nemali pre zemepánov cenu. Každá rodina si vyrúbala a vyklčovala časť lesa pre kus poľa, dom a hospodárske staviská. Vznikli takto rozsiahle lazy, z ktorých sa niekde vytvorili celé obce (Körösi 1905).

Spoločné pasenie dobytka v čriedach má svoj pôvod v dobách poddanstva (vo feudalizme), ale táto forma sa na Slovensku zachovala až do 20. storočia. Hlavných zdrojom obživy obyvateľstva v lesnatejších oblastiach Slovenska bolo do začiatku 20. storočia dobytkárstvo a práca v lesoch. Na spoločných pastvinách, často na nevhodne odlesnených horských stráňach, sa nikto nestaral o udržanie alebo zlepšenie úrodnosti pasienkov, ktoré pri extenzívnom využívaní pustli. Obyvateľstva však pribúdalo a dedinský ľud videl možnosť zlepšenia životných podmienok v rozšírení pasienkov na úkor lesa alebo vo vypásaní lesov. Tlak na lesy sa ďalej stupňoval. Na tieto účely boli väčšinou zaberané lesy, ktoré už predtým stratili charakter pralesa, priblížili však k atakovaniu okolité pôvodné lesy s charakterom pralesa. Tento proces spolu so zväčšujúcou sa spotrebou dreva v priemysle (bane, huty, sklárne, stavby) postihuje devastačne stále väčšiu výmeru lesov a rozsah pralesov sa stále rapídne zmenšuje.

Redukcia plochy primárnych pralesov neznamená pre obyvateľstvo a hospodárstvo územia dnešného Slovenska len záporný výsledok a negatívne vplyvy. Postupne so sprístupňovaním lesov sa vo väčšej miere zmenšuje plocha ladom ležiacich pralesov a menia sa na lesy hospodárske.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sú pre lesy väčších panstiev na Slovensku vypracovávané hospodárske elaboráty, ktoré vlastne znamenajú nástup éry usporiadaného obhospodarovania lesov. Zámernou ťažbou je postihovaná stále väčšia výmera lesov, a tak sa z bývalých pralesov, ktoré neprinášali úžitok, stávajú stále vyššie hodnotené hospodárske (tzv. výnosové) lesy.

V 20. storočí bola veľká časť lesov s  charakterom pralesa alebo prírodného lesa zlikvidovaná počas neuváženej likvidácie tzv. prestárlych porastov a uplatňovaním nevhodných hospodárskych spôsobov ťažby (najmä holorubného).