Charakteristiky pralesov

Vzhľad, formu a výstavbu, t. j. štruktúru pralesa a dynamiku zmien, určujú tie dreviny, ktoré sa na určitú lokalitu dostali fylogenetickým vývojom lesa v poľadovej dobe, a ktoré sa považujú za dreviny pôvodné (tzv. klimaxové). Od druhového zloženia a stanovištných podmienok závisia zmeny ostatných znakov štruktúry, vývojové a rastové procesy, z ktorých sú osobitne významné regeneračné a  produkčné schopnosti. V detailných znakoch sa prales každej oblasti (lokality) viac alebo menej líši od pralesov ostatných oblastí (lokalít), všetky však majú niektoré spoločné znaky a vlastnosti:

1. Stálosť (trvalosť) druhového zloženia

Tisícročia trvajúcimi vývojovými procesmi, najmä prirodzeným výberom, na určitom mieste vytvárajú lesné spoločenstvo len tie druhy, ktoré sú životne prispôsobené sebe navzájom, ale zároveň sú ako celok prispôsobené príslušnému prostrediu, vlastným stanovištným podmienkam. Druhová stálosť je jedným zo základných znakov stability ekosystému. To v širšom zmysle neplatí len pre dreviny, ale aj pre nedrevnaté rastliny, pretože výberom a prispôsobovaním získali vlastnosti, ktoré im umožňujú existenciu len v lesnom spoločenstve určitého typu (Svoboda 1952, Zlatník 1953). Táto stálosť v plnej miere platí pre najjednoduchšie rovnorodé pralesy.

Nemennosť drevinového druhového zloženia v rôznorodých pralesoch je relatívna a platí len pre širší plošný rámec pralesa (niekoľko desiatok hektárov), pretože na užších plochách sa v tomto znaku prejavuje výrazná dynamika. Na tejto relatívnej stálosti je založený pojem klimaxu a aj pojem pralesa. Hlavnou vlastnosťou klimaxu, a tým aj pralesa, je schopnosť trvalej existencie bez zámeny inou fytocenózou (Clements 1936, Mülder 1963, Rubner 1968, Tirziu 1973). Výkyvy druhového zloženia vyvolané v pralese menšími poruchami (napr. vetrom, snehom, bežnou gradáciou hmyzu, náhodným slabším poškodením antropogénneho pôvodu) sa pomerne rýchlo vyrovnávajú. Do druhovej stálosti treba zahrnúť aj stálosť, upevnenie stanovištných rás (ekotypov). Všetky rasy našich domácich drevín majú spoločné to, že sa vytvorili v pralese a  vďaka pralesom sa mohli ako známe (na určité stanovištia viazané) zachovať až do súčasnosti (Vincent 1962, Holubčík 1968).

2. Ekologická samostatnosť a vyrovnanosť

Patrí k typickým znakom pralesa a je podmienená nerušenou špecifickou vnútornou porastovou klímou, jej dynamikou a ustálenými pôdnymi pomermi. Tento znak v súčasnosti závisí od výmery pralesa a jeho okolia. V priebehu tisícročí padlo na pôdu toľko generácií stromov, že trvalý dostatok humusu je účinnou zábranou zhoršenia kvality pôdy. Vyrovnanosť stavu pôdy vplyvom porastu je príčinou, že v rozsiahlych pralesoch nachádzame na rôznych expozíciách rovnaké typy lesa a pôdne typy (Fröhlich 1951, Rubner 1968). Pôdy pralesov neovplyvnené človekom budú v budúcnosti slúžiť ako etalón na porovnanie s pôdami, ktoré človek priamo alebo nepriamo v rôznej miere zmenil. Porovnávacími štúdiami pôd pralesa a systematicky ťažobne využívaného hospodárskeho lesa sa zistili značné rozdiely v obsahu humusu vrchných horizontov a v povrchovej humifikácii v prospech pralesa (Pelíšek 1957, 1958; Šály 1980).

3. Rôznovekosť pralesa

Rôznovekosť je podmienená diferencovaným prirodzeným dožívaním stromov a dlhším trvaním obnovy. Aj na menšej ploche pralesa sa stromy toho istého druhu nedožívajú rovnakého fyzického veku a pri rôznych druhoch je rozdiel ešte výraznejší.

Rovnovekosť aj v rovnorodom nezmiešanom pralese je na väčšej ploche výnimkou podmienenou katastrofou (požiar, polomy). Po rozsiahlejších požiaroch v pralesoch s pôvodným výskytom borovice niekedy vznikajú rovnorodé a približne rovnoveké borovicové druhotné pralesy, pretože borovica tu predstavuje súčasne drevinu prípravného aj hlavného lesa. Podobne je výnimkou taká úplná rôznovekosť, pri ktorej sú v pralese zastúpené všetky vekové stupne. Dôsledná rôznovekosť pralesa je podmieňovaná kontinuitnou (nepretržitou) obnovou, čo je v európskych pralesoch veľkou zriedkavosťou.

3. Stagnácia rastových procesov

Dlhá doba stagnácie rastových procesov a schopnosť prežívať dlhý útlak stromami vyšších zapojených vrstiev je taktiež typickým charakteristikým znakom pralesa. Najdlhšiu dobu útlaku (tienenia) je schopná prežiť jedľa, a to 150 – 240 rokov, v extrémnych prípadoch až 280 rokov, po nej nasleduje smrek so 100 – 160 rokmi (v krajných prípadoch aj vyše 200 rokov) a buk s 80 – 120 rokmi (Korpeľ 1958, Mlinšek 1967, Smagljuk a kol. 1973, Priesol 1965).

4. Špecifická výstavba pralesa

V užších plošných rámcoch sa výstavba aj toho istého typu pralesa a toho istého objektu značne mení v závislosti od vývojového štádia a vývojovej fázy. Vo vývojovom cykle sa skoro v každom type európskeho pralesa striedajú obrazy s komplikovanou, výškovo a plošne značne diferencovanou výstavbou a obrazy s jednoduchou výškovo vyrovnanou výstavbou, ako aj obrazy rôznych prechodov. Vekové rozpätie, stupeň a časový  sled diferenciácie závisia od stanovištných podmienok a základných drevín pôvodného spoločenstva. Prítomnosť odumretých stromov najmä vo forme povalenej hmoty v rozličnom stupni rozkladu, patrí k typickým znakom európskych pralesov.

5. Proces tvorby drevnej hmoty

V pralese prebieha prírastok ako proces tvorby drevnej hmoty asi v podobnej forme ako prietokové množstvo vody vo vodnom toku. Keďže v pralesových rezerváciách nemožno na zistenie prírastku používať vývrtovú metódu, sme odkázaní na výpočet prírastku z rozdielu dvoch zásob: prírastok sa rovná zásoba konečná mínus zásoba počiatočná plus ťažba (V = Vk - Vp + Ť), pričom ťažbu v pralese predstavuje drevo odumretých stromov.

6. Vysoká prirodzená rezistencia (odolnosť)

Vyplýva z toho, že prirodzené, človekom neovplyvnené lesné spoločenstvo vplyvom neustále prebiehajúceho prirodzeného výberu sa skladá z najprispôsobivejších, najrezistentnejších druhov a jedincov voči biotickým a abiotickým činiteľom danej oblasti. Tlak prirodzeného výberu spôsobuje, že sa variačná šírka znakov dôležitých pre odolnosť (imunitu, stabilitu) zužuje, ale mutačný tlak zase naopak túto variačnú šírku zväčšuje. V pralese v dôsledku nerušeného prejavovania sa obidvoch uvedených tlakov nastáva určitá vyváženosť populácie (Strohmayer 1961, Vincent 1962, Holubčík 1968). Voľným prejavovaním prirodzeného výberu sa zvyšuje odolnosť spoločenstva, čo je zvlášť dôležité pre vyššie horské polohy, najmä pre 7., prípadne 6. vegetačný lesný stupeň.

7. Autoregulačné procesy

Prales má schopnosť svojimi autoregulačnými procesmi pohotovo vyrovnávať náhodné, občasné zmeny vyvolané buď vonkajšími alebo vnútornými činiteľmi, a to podstatne lepšie ako umelé alebo silne pozmenené lesné ekosystémy.

Škodlivý neantropický účinok na celú biocenózu pralesa a jeho biotop je často iluzórny alebo veľmi relatívny. To, čo škodí niektorým jedincom alebo druhom, môže byť iným prospešné. Trvalejší vplyv človeka na zložky alebo faktory prostredia pralesa sa prejavuje negatívne v tom, že mení pôvodný charakter zákonitostí, podiel cenotických zložiek a ich vzťahov navzájom a k prostrediu.

8. Prirodzená obnova pralesa

Prirodzená obnova je základným vývojovým javom, nevyhnutným predpokladom trvalosti a dynamickej vyváženosti prírodného spoločenstva. Môže však prebiehať len v tých miestach, v ktorých sa rozpadom alebo odumieraním jednotlivých zložiek starej generácie vytvárajú pre tento proces podmienky. Zánik jedinca alebo živelnou pohromou postihnutá časť znamená uplatnenie jednej základnej vývojovej fázy – fázy obnovy (nástupu), a tým začatie priebehu celého nového vývojového cyklu podľa dlhodobých zákonitostí. Poškodenie sa tu neposudzuje hospodársko-ekonomickými kritériami, ale z hľadiska vývojových zákonitostí a trvalosti pralesového útvaru a zachovania typických znakov v širšom plošnom rozsahu a v dlhších časových úsekoch. Výkyvy zapríčinené vplyvom extrémnejších stavov abiotických faktorov sú v pralese samozrejmosťou, pretože zmeny a vývoj viacerých základných znakov a zložiek prebiehajú vlnovite.