Biodiverzita pralesov

V hodnotení indexu biodiverzity sa Slovensko umiestňuje na 1. mieste v Európe. Veľká časť tejto druhovej rozmanitosti sa viaže na lesné ekosystémy. Na území Slovenska sa zachovali človekom v minimálnej miere ovplyvnené lesné komplexy s pôvodným drevinovým zložením, mnohé s rázom pralesa. V porovnaní s okolitými krajinami strednej a západnej Európy má Slovensko zatiaľ vedúce postavenie čo do počtu, rozlohy, pestrosti a reprezentatívneho zastúpenia pralesov podľa lesných vegetačných stupňov. Ich súčasná podoba je rovnako zaujímavá a strhujúca ako ich vznik a vývoj v minulosti. Ochrana tohto národného bohatstva je preto vnútorne pociťovanou potrebou každého civilizačne ukotveného jednotlivca.

Lesné dreviny sa počas ľadových dôb, až na výnimky v priestore Západných Karpát, nevyskytovali. Obdobie zaľadnenia prežili v tzv. glaciálnych refúgiách, t. j. na chránených lokalitách s najpriaznivejšími klimatickými podmienkami, spravidla v južnej Európe. Lokalizáciu refúgií a migračné cesty v poľadovom období je možné zrekonštruovať na základe výskytu fosílneho peľu a uhlíkov z ohníšť v neolitických sídlištiach a odrazu poľadovej rekolonizácie v genetickej štruktúre súčasných populácií drevín. Pozoruhodné je, že vegetačný pás jedle a buka, ktorý dnes zaberá najväčšiu časť slovenských lesov, sa k nám rozšíril ako posledný v atlantiku a vklinil sa medzi pásy smreka a duba zimného.

Dreviny tu osídľovali územie vyznačujúce sa aj v európskom meradle mimoriadne pestrou kombináciou abiotických podmienok na riečnych náplavoch, na vulkanických, karbonátových a kryštalických horninách a na flyši. Každé z týchto podloží vzniklo veľmi rozdielnymi procesmi. Horniny boli premiestnené v procese vrásnenia, a tak krajinné typy, ktoré sa na nich vyformovali, majú svoje charakteristické a nezameniteľné črty. Tieto vyplývajú z kombinácie veľkého množstva faktorov, ako sú fyzikálno-chemické vlastnosti hornín, tektonická stavba, nadmorská výška, expozícia atď. Ich variabilita je ešte zvýraznená tým, že pôdy na väčšine svahových polôh nevznikali na materiáli zvetranom in situ, ale zo svahovín, t. j. zo zvetraného materiálu, ktorý sa v medziľadových dobách posúval po spádniciach svahov v dôsledku gravitácie. Nepretržitou selekciou vznikli v priebehu tisícročí spoločenstvá drevín dobre prispôsobené týmto podmienkam. Toto prispôsobenie prebehlo jednak v ustálení drevinového zloženia pre určité pásmo vymedzené nadmorskou výškou a jednak vyselektovaním ekotypov v rámci jednotlivých druhov drevín optimálne adaptovaných na podmienky stanovišťa - klimatop a edafotop.

Na Slovensku vzhľadom na neveľkú rozlohu a prevládajúcu V - Z os územia štátu je diferenciácia vegetácie podstatne viac ovplyvnená stupňovitosťou, t. j. zmenou spoločenstiev so stúpajúcou nadmorskou výškou, ako zonalitou, čo je zmena s meniacou sa zemepisnou šírkou. Podobne všeobecný trend rastúcej kontinentality klímy smerom na východ je v mnohých prípadoch zreteľne prekrytý vplyvom reliéfu. V súvislosti so zmenami vegetácie v závislosti od zmien klímy so stúpajúcou nadmorskou výškou je možné na Slovensku rozlíšiť desať vegetačných stupňov (vs) podľa Zlatníka (1950). Z nich sedem má charakter „lesný“. Kosodrevinové porasty v 8. stupni svojim vzrastom už nemajú ráz lesa, aj keď je tento samotným autorom považovaný za vegetačný stupeň lesný (lvs). Vegetačné stupne sú nazývané podľa dominantných klimaxových drevín: (1) dubový 100 – 400 m n. m., (2) bukovo-dubový 200 – 550 m n. m., (3) dubovo-bukový 250 – 700 m n. m., (4) bukový 450 – 800 m n. m., (5) jedľovo-bukový 650 – 1 050 m n. m., 6. smrekovo-bukovo-jedľový 850 – 1 300 m n. m., (7) smrekový 1 100 – 1 550 m n. m., (8) kosodrevinový 1 450 – 1 900 m n. m.

Hlavnými drevinami – nositeľmi vegetačnej stupňovitosti sú teda dub zimný (Quercus petraea), buk (Fagus sylvatica), jedľa biela (Abies alba), smrek (Picea abies) a borovica horská (Pinus mugo). Na dreviny ako edifikátory klimaxových lesov nadväzuje veľké bohatstvo flóry a fauny. V pralesoch je napr. veľa mŕtvych stromov, t. j. nekromasy, ktorá sa v hospodárskych lesoch bežne neponecháva. Niektoré stromy zostávajú stáť aj po odumretí mnoho rokov, iné sa môžu vyvrátiť alebo zlomiť ešte ako živé v dôsledku rozličných príčin. Na odumierajúce a mŕtve pletivá drevín je viazaných veľa druhov hmyzu, z ktorých mnohé sú vzácne. Súvisí to s ich stenoekiou - špecifickými nárokmi na prostredie. Každý druh má svoje vlastné požiadavky na vlhkosť, teplotu, slnečný svit, stupeň rozkladu i druh dreva. Dôležité je preto, či mŕtvy strom stojí alebo leží, či je na vlhkom alebo suchom stanovišti, či je osvetlený slnkom alebo sa nachádza v tieni atď. Pre niektoré vysokošpecializované druhy je aj v pralese len neveľké množstvo vhodného substrátu, v ktorom sa môžu úspešne vyvíjať. Časom sa substrát s pokračujúcim rozkladom organickej hmoty mení a dané druhy vystriedajú iné.
Pralesy v 1. – 2. lvs vytvárajú často mozaiku lesostepnej i lesnej vegetácie s veľkým entomologickým významom. Hmyz viazaný na staré porasty duba cerového sem prenikol z relatívne odtiaľto sa ďaleko vyskytujúcich teplých dúbrav a jeho diverzita je mimoriadne vysoká. V odumretých kmeňoch žijú vzácne druhy chrobákov, napr. z čeľade kováčikovitých (Elateridae – Lacon querceus, Ampedus quadrisignatus, Limoniscus violaceus), ako aj unikátny druh odumierajúcich dubov Prostomis mandibularis. Stretnúť tu možno i nášho najväčšieho chrobáka - roháča obyčajného (Lucanus cervus) i veľkého krasoňa (Eurythyrea quercus). Charakteristické sú aj niektoré motýle, ako zdobka Schäfferova (Schiffermuelleria schaefferella) a zdobka skvostná (Oecophora bractella). Z denných motýľov sa tu vyskytuje ostrôžkár cezmínový (Satyrium ilicis), ktorého húsenica žije na krovinatých duboch, najmä ceroch. Územia s pestrými prírodnými podmienkami sú domovom desiatok druhov vtákov – hniezdičov, hospites, teda druhov hľadajúcich tam potravu a úkryt, a permigrantov, t. j. druhov migrujúcich územím. Z charakteristických druhov hniezdičov tam žijú dutinové hniezdiče, napr. ďateľ prostredný (Dendrocopos medius), muchárik bielokrký (Ficedula albicollis), eudominantné sú pinka lesná (Fringilla coelebs), slávik červienka (Erithacus rubecula) a škorec lesklý (Sturnus vulgaris). Indikátorom svahového cerového pralesa je práve ďateľ prostredný. K ohrozeným a vzácnym druhom hniezdičov patrí napr. výr skalný (Bubo bubo), holub plúžik (Columba oenas). Z významných ohrozených druhov cicavcov tu máva brlohy mačka divá (Felis sylvestris).

3. – 4. lvs je charakteristický výskytom mohutných bukov (Fagus sylvatica). Buk sa počas posledného würmského glaciálu vyskytoval v refúgiách na Balkáne, najmä v Dinárskom pohorí a v Južných Karpatoch, na Apeninskom poloostrove a v niekoľkých menej významných refúgiách na pobreží Stredozemného mora. Väčšina súčasných bukových populácií v Európe pochádza z balkánskeho refúgia. Na konci boreálu, približne pred 8 500 rokmi, začal buk expandovať v priestore dnešného Slovinska a v Južných Karpatoch. Naše územie dosiahol v epiatlantiku pred 5 000 rokmi. Šírenie buka prebiehalo pravdepodobne pozdĺž hrebeňov Karpát z juhovýchodu, výsledky genetických analýz však naznačujú, že západné Slovensko mohol zasiahnuť aj ďalší migračný prúd z predhoria Álp. Od subboreálu je buk dominantnou listnatou drevinou na území Slovenska a tvorí kostru aj mnohých lesných rezervácií.
Kvôli veľkej prevahe buka možno aj v pralesoch nájsť početné druhy hmyzích fytofágov, vyvíjajúcich sa na tejto drevine, ako aj ich predátory a parazitoidy. Veľa druhov, najmä chrobákov, sa vyvíja aj v odumretých konároch a kmeňoch, ktoré sú v rozličnom stupni rozkladu, pričom každý stupeň má špecifickú faunu. Krásou medzi nimi vyniká fúzač alpský (Rosalia alpina). Mimoriadny druh chrobáka, ktorý patrí k entomologickým klenotom sveta a je podstatne vzácnejší a ohrozenejší ako fúzač alpský, je fúzač Leptura thoracica, u nás známy len z bukových pralesov východného Slovenska (Stužica, Vihorlat). Z vtákov sú zistené ako charakteristické druhy hniezdičov holub plúžik (Columba oenas), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), muchárik malý (Ficedula parva). Eudominantnými druhmi sú pinka lesná (Fringilla coelebs), slávik červienka (Erithacus rubecula), sýkorka uhliarka (Parus ater) a brhlík lesný (Sitta europaea).

Pralesy 5. – 6. lvs sú druhovo zmiešané a oplývajú druhmi chrobákov viazaných na odumreté drevo. Významne sú zastúpené chrobáky z čeľadí bystruškovité (Carabidae), roháčovité (Lucanidae), kováčikovité (Elateridae, najmä Ampedus erythrogonus), črvotočovité (Anobiidae, najmä Ptilinus pectinicornis), Trogositidae, drvinárovité (Lymexylonidae), napr. drvinár hnedý (Hylecoetus dermestoides), Melandryidae, fuzáčovité (Cerambycidae, najmä Rhagium mordax), podkôrnikovité (Scolytidae, najmä drevokazy Xyloterus domesticus, X. lineatus) i drvinárik ovocný (Xyleborus dispar). Zistilo sa aj veľa vzácnych a ohrozených druhov, napr. bystruška zlatá (Carabus auronitens), ploskáň Ostoma ferruginea, roháč Ceruchus chrysomelinus, ako aj ďalšie druhy Hallomenus binotatus, Xylita livida. Z vtákov bol zistené hniezdiče v hustote 65 až 75 párov na 10 ha. Eudominantné druhy sú okrem holuba plúžika, aj pinky lesnej a slávika červienky aj oriešok hnedý (Troglodytes troglodytes) a muchárik bielokrký (Ficedula albicollis). Z charakteristických druhov hniez dičov sa našiel jariabok hôrny (Bonasa bonasia), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus), muchárik malý (Ficedula parva) a holub plúžik (Columba oenas) v neobyčajne vysokej denzite 2 páry na 10 ha, ďalej kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), vzácne aj sova dlhochvostá (Strix uralensis). V rezerváciách sa pravidelne vyskytuje aj bocian čierny (Ciconia nigra). Na najzachovanejších lokalitách boli v posledných rokoch registrované významné druhy cicavcov, napr. zubry (Bison bonasus), vzácne los (Alces alces), hojne vlky (Canis lupus).

V 7. – 8. lvs sú na smrekové lesné spoločenstvá, ale aj bukovo-jedľové lesy v ich susedstve a množstvo lesných lúčok, viazané pestré hmyzie spoločenstvá. Na južných expozíciách v južnejšie vysunutých masívoch sa môžu vyskytnúť i teplomilnejšie druhy, napr. kobylka stromová (Barbitistes constrictus), pre okraje lesných porastov a lúky sú typické kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus) a kobylôčka Metrioptera brachyptera. Chrobáky sú zastúpené viacerými druhmi vyvíjajúcimi sa na smrekoch, napr. fúzačmi Paleocallidium coriaceum, Oxymirus cursor, Lepturobosca virens a Monochamus saltuarius alebo podkôrnikmi Xylechinus pilosus, Hylurgops glabratus i Dryocoetes hectographus. Príkladom teplomilného druhu motýľa, ktorý vystupuje do vysokých nadmorských výšok, je piadivka zlatožltá (Idaea aureolaria), ktorá sa vyvíja na bylinách. Z denných motýľov sú na lesných lúčkach charakteristické perlovce - perlovec veľký (Argynnis aglaja) a perlovec sirôtkový (A. niobe) i horský očkáň čiernohnedý (Erebia ligea). Z charakteristických druhov hniezdičov boli zistené kuvik vrabčí, ďateľ trojprstý, tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), drozd kolohrivý (Turdus torquatus), kuvik kapcavý (Aegolius funereus), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra). V zime patria k charakteristickým hosťom zo severu stehlíky čečetavé (Carduelis flammea), a to v 250 – 500-členných kŕdľoch. Na územia zaletuje aj orol skalný (Aquila chrysaetos) a orol krikľavý (A. pomarina). Z významných ohrozených druhov cicavcov tu možno stretnúť medveďa, vlka i rysa a tiež stromové dutinové druhy netopierov, napr. vzácneho raniaka malého (Nyctalus leisleri). V stojatých periodických mlákach pralesov žije mlok karpatský (Triturus montadoni), endemit Karpát.

Dá sa povedať, že práve prítomnosť niektorých druhov hniezdičov je veľmi dobrým ukazovateľom stavu a intaktnosti slovenských pralesov. Naopak, teritórium veľkých šeliem býva vo väčšine prípadov niekoľkonásobkom rozlohy jednotlivých pralesových rezervácií, a preto nie sú špecificky viazané na ich prostredie. Šelmy sa v našej prírode vyskytujú vďaka divokosti prírody na relatívne veľkej rozlohe územia a aj vďaka ich druhovej ochrane.

doc. Dr. Ing. Viliam Pichler
Lesnícka fakulta TU Zvolen,
Ing. Peter Zach, CSc.
Ústav ekológie lesa SAV Zvolen